reklama

Camino de Santiago - posledná búrka... (5)

Prebudili sme sa do piatého dňa nášho putovania. A hneď zavčas ráno akoby nás niekto kyjakom ovalil po hlave...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (12)

 Tak nejak to totíž na človeka pôsobí, keď po štyroch dňoch strávených v stanoch a postupnom rannom prebúdzaní sa nie skôr ako o ôsmej (a aj to už bol brutal výkon), vás zrazu o piatej ráno začne budiť celý orchester vŕzgajúcich postelí a šramotajúcich ľudí okolo. Veď v stane je o takom čase ešte len polnoc...

 Tak to funguje v každom albergue pozdĺž cesty. Má to ale aj jednu užastnú výhodu. A totíž niekoľko hodín chôdze denne naviac (teda pre niekoho výhoda, pre niekoho ani nie). To sa samozrejme večer okamžite prejaví hneď dvoma spôsobmi. Jednak viacej prejdených kilometrov (a teda myslím tým poriadne viacej), ale tiež nárast počtu pľuzgierov, momentálne už nespočítateľný prstami na rukách.

 O šiestej naledovali už raňajky, a to tiež v čase, keď po iné dni zvyknem pomaly ešte len večerať a ukladať sa na noc. :-DD
Pol hodinku neskôr bolo všetko zbalené, ubytovňa vyprataná, pútníci naprázdno prešlapujúci na ulici, batohy nahadzané v kope... Dofukujú sa kolesá na bicykloch, zalievajú fľaše až po okraj čerstvou vodou a niektorí si deficit slnečných lúčov vyvažujú ústredným kúrením (rozumej cigaretka v ústach).

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou



 Nám sa tak naskytla možnosť prvej fotografie vo vnútri skutočného albergue (doteraz sme o nich len čítali). Síce tam ešte zopár jedincov stále poletovalo okolo a plným úsilím sa snažilo dostať do batohu to, čo tam bolo už včera. Je zvláštne, aký veľký problém to môže niekedy byť...



Asi 4 kilometre neskôr nás čakalo 'prekvapko'. Každý z nás vedel, že príde, nikto ale netušil, že to je už tak blízko. Pred nami sa z rannej hmly začal postupne vynárať kláštor, obklopený vinicami okolo - a všade samé strapce hrozna.A začali sme tušiť, že to by snáď aj moholo byť ono !



Do tmy vyžarujúci lesklý nadpis vyvrátil všetky pochybnosti. Boli sme totiž na mieste, kde sa namiesto bežných kohútikov s vodou nachádzal kohútik s červeným vínom. Síce, aj ten na vodu tam bol (snáď ak by mal niekto potrebu riediť), ale ten nás momentálnevôbec nezaujímal. A stal sa tak asi jediným zdrojom pitnej vody, ktorý sme totálne odignorovali... ô-DD

SkryťVypnúť reklamu
reklama



Keďže nám ale ráno na päty ešte stúpala hromada smädných pútnikov, akosi sme si nedovolili takýto kúsok, ako Matushiq .Odopli sme si hrnčeky z karabinky, a šup s nimi pod kohútik (a snáď je jasné, pod ktorý).

Uvedomujúc si ale, čo to znamená spojiť číslo 30 s dĺžkou v kilometroch, ktorá nás čakala, neostávalo nič iné, len po pár minútach a niekoĺkých vetách s ďalšími pútnikmi (alebo pítnikmi), čo tam tiež "pauzovalo", pokračovať v ceste.



Kde sa dalo, vyčkávali sme na prvé ranné lúče Slnka. A tie vedeli niekedy aj poriadne meškať. A v tomto prípade to bolo v niečom výnimočné, pretože k včerajšiemu oslávencovi, sme našli aj partnerku - oslávenkyňu studňu!

Dochádzali sme k dedinke Villamayor de Monjardín, ale prvé čo sme začali hľadať už z diaľky, bola hlavne dobrá strecha. Bolo jasné, že z toho, čo bolo práve nad nami, len taká sranda nebude. Takže bolo potrebné sa niekam poriadne schovať.

SkryťVypnúť reklamu
reklama



A stíhli sme to naozaj len na poslednú chvíľu. Naštastie tam bol otvorený jeden albergue, a hneď, ako sme zavreli za sebou dvere, začala "pohroma". Prečítali sme zatiaľ noviny (veľa sme teda nepochopili), ale zaujímavé bolo zistenie, že v španielských novinách bolo snáď viacej obrázkov kráv (asi býkov, lebo to malo aj rohy!) ako v bežnej zvieracej encyklopédii. Horoskopy, rebríčky, zaujímavosti a všetko len o býkoch. Nuž, krajina toreádorov...



Ktovie, ako by vyzeral počet prejdených kilometrov, keby sme tam takto sedeli a debatovali s ďalšími pútnikmi do večera. Vonku sa to trochu zkĺúdnilo (teda aj vo vn[tri, pretože prúdy vody, ktoré pretekali deravou strechou, sa zmenili na občasné kvapky), hodili sme na seba opať pršiplašte, trošku prebalili batohy, čo môže zmoknúť hneď, navrch, čo by malo zmoknúť až neskôr, úplne dole a vyplávali sme von.

Cestou pozdĺž vinice to išlo ako v zime na saniach. V tom blate a čerstvom bahne sa to šmýkalo snáď ešte lepšie, ako v lyžiach na snehu. Jediná starosť asi bola nepolámať nohy, a nerozbiť fotoaparát...(obe úlohy sa zdarne vydarili ;-DD )

SkryťVypnúť reklamu
reklama



Na druhej strane, hrozno čo viselo všade okolo, bolo odrazu krásne čisté, umyté a pripravené na konzumáciu. A viete ako chutilo...
Takže nakoniec predsa len ešte jedna starosť navyše nám k tým dvom pribudla.
A to nezašpiniť si ruky! Nech je s čim to hrozno jesť.




Potom sa ten spomínaný proces "zkľudnenia" akosi pokazil a opäť to začalo nad nami hrmieť a blískať jedná radosť. Na ceste tak len ostali francúzmi prezývaní crazy brothers from Slovakia . Vtedy padlo aj definitívne rozhodnutie, že v ďalšej dedine, v Los Arcos, už vyhľádáme obchod s igelitovými vrecami a konečne vydržíme v suchu aspoň pár minút dlhšie.



Dorazili sme tam presne na obed, stihli sme ešte otvorené obchody, kúpili sme poriadné pršiplašte (doniesli sme ich domov ešte v originálnom balení - je jasné, že akonáhle sme boli dokonalé pripravení na poriadné búrky, zvyšok cesty nespadla už ani kvapka).Najprv sme teda hodili obed. V podstate celé námestie Plaza Santa Maria v Los Arcos bolo okupované mokrými, blatom maskovanými pútnikmi. Obedovali, oddychovali, spali, opravovali bicykle, prali oblečenie a zbavovali sa nazbieranéno blata.



Tak sme to s praním topánok skúsili aj my. Veď keď už boli kompletne mokré, nech sú aspoň úplne čisté, no nie? Chvíľku nato dorazil na bicykli aj Derrek. Vraj sa zdržal, lebo obchádzal ďalší kopec. Vždy volil možnosť niekoľkých kilometrov navyše, než ako sa trepať pár sto metrov hore kopcom.

V mape sme mu teda vyznačili ďalšie kritické miesta, kopce ktorým sa bude vyhýbať, dojedli sme čokoládu, Derrek zpraskal broskyňu a v nádeji, že sa snáď ešte predsa len uvidíme, sme sa o pol druhej každý pobrali svojou cestou.



Po rozumnej investícii do pršiplašťov ešte celkom jasno síce nebolo, ale sušiť veci sa už na batohu dali celkom efektívne. Teda nielen na batohu. Celkom rýchlo a bez nutnosti žehlenia, to schlo aj priamo na nás. Takže len čo veci preschli, vyhlásili sme prestávku, suché spratať späť do batohu, hodiť na seba druhú mokru dávku, a opakovať takéto samo-sušiace cykly, kým sa dalo.



Niekoľko podobných mini-dediniek sme stretli cestou. Sansol sa takto vynoril z údolia.A nesušili sme len my, ale v podstate každý okolo. Cyklisti mali dokonca ešte aj výhodu náporového prefukovania, takže u nich to fungovalo kvalitnejšie.



Ešte jeden podchod cestou a narazili sme na celkom super odpočívadlo. Nedalo sa to nevyužíť, takže padla ďalšia čokoláda, zopár vtipov, diskusných príspevkov, ale aj celá sada máp do vody (mobil sme zachytili tesne nad hladinou).



S batohom to už bolo o niečo lepšie. Že ho to tiež ťahalo do tej mláky a začal sa prevrácať, sme si všimli pomerne včas, takže to len rachotom dopadlo na múrik, ale suché veci nebolo treba sušiť ešte raz.



Ale oddych to bol aj tak vynikajúci a padol vhod. Krátko pred štvrtou sme to ale zabalili aj tam a pokračovali smerom na Logrono - najbližšie veľké mesto.



...



Hoci teda ostával ešte poriadný kúsok Španielska, aby sme sa tam dostali. Zatiaľ nebolo cieľ vidieť ani za obzorom. A len hore a dole, a ďalší kopec a znovu do doliny.Ale v takom teréne sa celkom dobré chodí, stále je niečo zaujímavé, na čo sa pozerať (sledovať ten istý horizont 6 hodín totiž nieje najlepšie divadlo ,-))).



Cesta sa motala z jednej strany na druhú. A v podstate sa stalo pravidlom, že popoludní boli na ceste už len crazy brothers from Slovakia , nejaký ojedinelý dobrodruh a pár zablúdilcov. Pretože aj to sa občas stalo, že sme stretli pútnika, ktorý si kráčal opačným smerom...

Vačšina pútnikov totiž zvykla končiť okolo obeda - tá jedná etapa sa so skorým ranným vstávanim dala celkom pekne stihnúť.



My sme to však mali pevne nasmerované na Logrono. Posledné mesto pred ním je ale Viana, takže tú sme považovali za významný a dôležitý strategický bod nášho postupu. Od nej sa odratávali hodiny, minúty aj zostávajúce kilometre aj voda vo fľaši. Odtiaľ to mal byť podľa mapy "už len kúsok".



Konečne! Síce sme zazreli Vianu už pár kilometrov skôr, ale akosi nám to jej umiestnenie v teréne podľa mapky nesedelo a tak kým sme na tabuľke neuzreli tých päť čitateľných, očakávaných písmenok, akosi sme neverili, že by sme mohli byť už tam. Okolo siedmej sme tam ale predsa len dorazili.



Najskôr len (menej zaujímavé ale nutné) blúdenie miestným sídliskom...



...v centre mesta to už ale rozhodne stálo za to. Staré mesto, zaliaté v lúčoch zapadajúceho Slnka. A samozrejme opäť plné života, hluk všade okolo. Deti poletovali ulicami snáď vo všetkých možných letových hladinách a polohách pri najnemožnejších činnostiach. No, rozhodne sa bolo na čo pozerať.



A čo námestie, tam pripravené pódium, alebo aspoň stoličky na dalšie zo všemočných predstavení miestných zabávačov. A že im to šlo! Skoro pol ôsmej večer, a náladu v meste vytvára tu kúzelník, vedľa kapela, tam miestný šašo,... Tomu vravím živé mesto!



Prechádzame pomaly mestom. Na každom rohu sa deje niečo zaujímavé. Námestia a priľahlé ulice sú využité na 100 %.

Tu človek pochopí, čo to znamená žiť v duchu hesla "vždy plne pripravený". Všade v meste boli totiž namotované pevné drevené vráta, pred vstupnými dverami do domov dubové zátarasy, pozdĺž ulíc občas naťahané droty. Že to je vraj kôli býkom. Neviem, to sa im tie býky len tak špacírujú po uliciach?

Idete ulicou a zrazu sú vrátka zatvorené. Čo teraz? Máte tam čakať toho býka za rohom, lebo sa len deti hrali na skrývačku? A za vrátami ďalšie námestie a dálší kúzelník. A zamozrejme dalších niekoľko sto ľudí sledujúcich jeho predstavenie.

Ten kúzelník toho predviedol ďaleko viacej, ale tak aspoň niečo z jeho umenia:



No, fakt mu to išlo 'odruky'. Dalo by sa na neho pozerať snáď aj celý večer. Len nám tam nikto nedovolil udrieť stany, takže sme pozreli ešte jedno čislo a brali sa ďalej. Nájsť vhodné miesto, kde ukončiť dnešnú etapu.

Ešte online prehliadka (počas pochodu a s 22 kilogramovými batohmi na pleci) vcelku zaujímavého mesta. A samozrejme opäť v doprovode živej hudby a kapiel vyhrávajúcich všade okolo. Veď asi ako ináč v Španielsku.



Nakoniec sme to totíž do toho Logrona predsa len nedotiahli. Kde to zabivakujete v takom veľkomeste? Prešli sme ešte asi 6 kilometrov, za Vianu, a pri pohľade na jedno super miestosme to zvalili tam, to bude na dnešný deň definitívny koniec.

Uplne parádne miesto na stany, krásne rovné, vodný prameň ani nie 20 krokov, všade sucho, ranné lúče Slnka sa oprú priamo do stanov. A navyše aj šnúru na sušenie prádla bolo kam natiahnúť. No neostaň!



Chvíľu sme posedeli v blaženom stave nič nerobenia, nikam nechodnenia a žiadných dodatočných kilometrov neočakávajúc. Potom došlo už aj na stany, konečne že vyschnú.

Už len počkať na západ Slnka a ďalší úspešný deň je za nami.



So stanovaním už pevne spojené varenie jednej sáčkovej. Super večera! Mimochodom, taký vysokohorský varič, to má úžastnú výhodu. Len si predstavte, že by sme tam so sebou trepali normálny kuchynský sporák. Veď pri tom by som musel počas varenia STÁŤ!Takto to išlo aj pohodlnejšou cestou, po ležiačky. A po tých 40 prejdených kilometroch to bola teda parádna výhoda.



V rámci uctenia Murphyho, a v duchu tvrdenia " pršiplašte máme, pršať nebude", sa žiaden dážď neočakával, takže veci ostali na šnúre, mokré boli ešte stále viac než dosť, a nám neostalo nič iné, len opäť nazbierať síl na ďalšiu štyridsiatku.

.............................................................................................................................................


P.S.: Viana bola asi 10 kilometrov od Logrona. Zabivakovali sme to asi niekde medzi - uprostred. Prešlapali sme tak dnešným dňom 40 kilometrov. Celkovo to vyzeralo na 150. .


Matúš Maciak

Matúš Maciak

Bloger 
  • Počet článkov:  82
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Matematik/štatistik, príležitostný fotograf, milovník hôr. Zoznam autorových rubrík:  # Spoločnosť a politika# Šport a príroda# Slovensko a EÚ# Ľudia a život# Média a zábava# Názory# Súkromné# Cez objektív# Leto a prázdniny# Pešo do Compostely# Nezaradené

Prémioví blogeri

Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu