Camino de Santiago - hore a dole (17)

Autor: Matúš Maciak | 4.4.2011 o 16:10 | (upravené 18.8.2011 o 13:17) Karma článku: 10,46 | Prečítané:  3214x

Tradičné ráno ako v každom albergue. Krátko pred siedmou. V mestečku Villafranca del Bierzo, na úpätí pohoria Caurel. V Španielsku ale aj napriek letu ešte stále poriadna tma.

Albergue Municipal Villafranca del Bierzo sme opustili krátko po prebudení. Došli sme ale len k prvej väčšej skalke, zložili batohy a venovali ešte dobrú pol hodinku drobným raňajkám. Ráno sme sa vždy rozbiehali pomalšie. Po ôsmej sme už ale opäť mali batohy na ramenách a kráčali smerom do Compostely. Čakal nás prechod pohorím Caurel.

Po štyroch kilometroch a necelej hodinke kráčania sme o deviatej dorazili na okraj drobného mestečka Pereje. Pokračovalo sa ale bez zastávky.

Ešte pred poludním sme došli do Trabadelo. Mestečko s menej ako 550 obyvateľmi nás vítalo sochou svätého Jakuba, pútnika.
Ktovie, koľko tisícov, alebo desaťtisícov pútnikov už privítala... Buen Camino, Peregrino!

Podstavec sochy oznamoval ešte 190 zostávajúcich kilometrov, prejdených bolo teda niečo menej ako 600. Naše počítadlo ukazovalo presne 586.5 kilometra. Tých 559 kilometrov na podstavci bolo z mestečka Roncesvalles, na južnej strane Pyrenejí. My sme ale začínali na tej severnej strane a teda ešte dodatočných 25 kilometrov navyše. A tie výškové metre hore Pyrenejami a opäť dole, tie radšej
ani nespomínam.


Nasledovali tri drobné mestečka v rozmedzí menej ako jeden kilometer. La Portela de Valcarce, Ambasmestas a Vega de Valcarce.

Len drobná prestávka, vysypať kamienky z topánok a narovnať ponožky, doplniť vodu a pokračovať v ceste smerom na O'Cebreiro, niekde uprostred kopcov, cez ktoré sme sa museli dostať a niekde na hranici medzi regiónom León, ktorým sme práve prechádzali a Galícou. Podľa nášho sprievodcu záver "dnešnej" etapy. Celkovo teda 28 kilometrov.


Blížilo sa poludnie, stúpanie neprestávalo, nad hlavami sa ťahala diaľnica a my sme práve putovali krajinou plnou zaujímavých protikladov...


V čase poludnia bolo základnou úlohou dostať sa niekam, vlastne kdekoľvek, kde by nás aj napriek tradičnej španielskej sieste dokázali ešte privítať s otvoreným, hoci aj úplne drobným obchodom.

Nakoniec sme obedňajšiu prestávku úspešne absolvovali v treťom, poslednom zo série spomínaných mestečiek,
vo Vega de Valcarce.

Opäť už tradične, obed pozostával z francúzskej bagety, holandského sýra, kúsku španielskej zeleniny (to vraj kôli vitamínom), ešte čerstvá voda na zapitie a po pol jednej sme už opäť pokračovali v ceste smerom do kopcov...

V nasledujúcom úseku cesty nás už podľa mapy nečakalo nič, teda okrem diaľnice vysoko nad nami a prašnej poľnej cesty pre nami.
A samozrejme neustále, hoci pomerne mierne stúpanie až do O´Cebreiro.

Pred nami sa postupne začali otvárať stále mohutnejšie a výraznejšie hory. S istotou sme sa blížili k hranici medzi Castilla y León a Galíciou. A cesta viedla stále vyššie a vyššie...


V blízkosti osady Las Herrerias sa stúpanie síce mierne priostrilo, ostávalo ale už len nejakých 7 kilometrov. Nálada teda celkovo vpohode...


Okolo pol štvrtej sme došli do malej osady La Faba. Chvíľku sme posedeli pri miestnej studni, opäť dopĺnili zásoby vody, chvíľku nazbierali silu na posledný úsek stúpania a čoskoro opäť pokračovali za naším cieľom.


Z nadmorskej výšky cca 700 metrov sme postupne vystúpali až k 1350 metrom a to na celkovej dĺžke takmer 6.5 kilometra. Pohľad na hory, výhľad okolo, ale aj zaujímavá architektúra Galície pred nami, to všetko za ten výstup jednoznačne stálo.




Takmer na vrchole nás okrem obrovského miesta na odpočinok upútala aj mapa, ktorá znázorňovala rôzné cesty pútnikov do compostely. A aj zo Slovenska sme tam niektoré našli... Až neskôr sme dodatočne zistili, že ciest do Compostely existuje vpodstate presne toľko, koľko je miest, kostolov, knižníc, škôl, nemocních, alebo čohokoľvek iného, čo vo svojom názve nesie meno sv. Jakuba apoštola.

V Levoči je hlavný kostol na námestí zasvätený práve sv. Jakubovi, takže jedná z mnohých ciest do Santiago de Compostala vedie aj priamo z Levoče.
A tou sme práve išli my traja...


Konečne na námestí v O´Cebreiro (cca 1350 m.n.m.).


A takto nejak to vyzeralo okolo...



Pomalým tempom sme si postupne prešli všetko zaujímavé na námestí, mimo námestie sa nám ale akosi nechcelo. Predsa len, od rána sme mali prejdených už takmer 30 kilometrov a nejaké drobné nás ešte stále čakali.


Jeden pohľad z vonku...


... druhý rýchlo z vnútra...


... a ešte raz, pohľad z vonku...


... a opäť ešte raz z vnútra. Potom chvíľu ešte poobzerať nejaké suveníry, ktoré ponúkali najrôznejšie obchodíky a potulní predavači všade okolo a boli sme pripravení vydať sa na cestu, na druhú stranu úpätia toho istého pohoria.

Stúpanie vystriedala najprv príjemná rovinka, tá neskôr prešla v mierne klesanie a postupne sme nechávali celé
O´Cabreiro definitívne za nami.

Bolo pol piatej večer, keď sme už opäť nabrali tempo a istým krokom vykročili do ďalšej etapy. Podľa sprievodcu to bola etapa č.25, v našom prípade stále len etapa č.17.


Aj mierne klesanie nabralo postupne na intenzite...


... a bolo jasne, že takýmto tempom budeme na druhej strane kopca určite čoskoro.



Nečakane nás to ale zabrzdilo v Liñares krátko pred pol šiestou - príjemná kamenná hospoda, útulné posedenie v tieni a riadne vychladená Estrella - no kto by odmietol? :)


Z O´Cebreiro sme teda zatiaľ prešli takmer 8 kilometrov, ale končiť sme ešte stále nemali chuť. Po jednom pivku a krátkom oddychu sme opäť poračovali.


Ďalšie 3 kilometre a necelú hodinku neskôr sme boli V Hospital da Condesa. Drobné mestečko bez akéhokoľvek voľného albergue, takže sme len využili prítomnosť "kúpelne" hneď vedľa cesty, nabrali vodu aj na polievku a začali sme postupne hľadať ideálne miesto na rozloženie stanov.


Nakoniec to nebolo len tak hneď, podarilo sa nám dojsť až do Padornelo, teda asi ďalšie 3 kilometre. Na hodinkách už bolo po siedmej večer, miesto na stanovanie žiadne a tak sme stále postupne zľavovali z nárokov, ktoré sme si stanovili na ideálne miesto k stanovaniu, až sme konečne jedno také naozaj našli...


Síce to bolo presne pod stĺpom elektrického vedenia, ale takúto podmienku sme si zabudli zaradiť do zoznamu požiadaviek pre prípad voľby vhodného miesta na stanovanie, takže lokalita prešla bez pripomienok a mohlo sa začať so stavaním stanov.


To už bolo takmer osem hodín, najvyšší čas pripraviť niečo ešte dobré kalorické na večeru a konečne zaľahnúť do spacákov.


Teplá polievka, horúca čokoláda a Tatranský čaj... To na večer celkom stačilo. Nakoniec ale aj tak z večera bol večer ešte dlhší a naše čelovky definitívne zhasli až tesne pred desiatou.

Potom trvalo už len chvíľku, kým sme si zvykli na bzučanie elektrického napätia v stĺpoch nad nami, následne už teplú letnú noc kdesi uprostred Španielska nerušilo vôbec nič... .............................................................................................................................................


P.S.: V poradí už sedemnásty deň našej spoločnej cesty do Santiago de Compostela sme zavŕšili v niekde na lúkach, v stanoch, kdesi za mestečkom Padornelo, asi dva kilometre západne od mesta. Celkovo sme tak prešli viac, ako 615 kilometrov a denný "účet" sme zavŕšili na hodnote takmer 40 kilometrov.


Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer má nových podpredsedov, delegáti podporili aj Kaliňáka (minúta po minúte)

Dušan Čaplovič a Pavol Paška končia ako podpredsedovia strany.

DOMOV

Odhalila kauzu predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?