Camino de Santiago - už to chce len vydržať... (19)

Autor: Matúš Maciak | 15.2.2012 o 17:00 | (upravené 23.5.2012 o 10:05) Karma článku: 10,00 | Prečítané:  2409x

    Prvykrát zažívame v Španielsku rannú hmlu. A teda poriadnu. Stany zostávajú mokré, akoby sme boli niekde na hrebeňovke Nízkych Tatier a nie na konci leta kdesi v Španielsku, na ceste do Santiago de Compostela.

Takmer deväť hodín ráno. Chladno a vlhko. Zahrievame sa teda skladaním a balením stanov. Aj toho svetla je na letných deväť hodín akosi málo. Ešte rýchle raňajky a na cestu vyrážame niekedy pred desiatou. Podľa klasického sprievodcu do Compostely sa nachádzame približne v tretine dvadsiatejsiedmej etapy. A pred nami je ešte poriadny kus cesty do mestečka Portomarín.


    V túto chvíľu je ťažko povedať, či sme na ceste sami, alebo len pre silnú hmlu dalšich pútnikov nevidíme. Nepočuť ale nikoho. Kráčame rýchlo, zahrievame svaly a po pár minútach máme na konte prvý prejdený kilometer. Za sebou nechávame Mauzós. V tej hmle ho ale pomaly ani neregistrujeme.

Prúdko meníme smer doľava, presne na západ. Do Portomarín nám chýba 15 kilometrov a niekoľko jedno- až dvoj-domových osád. Lavandeira, tesne pred jedenástou, Mogarde, o 15 minúť neskôr a Ferreiros, za dalších desať minút.


Pred jedenástou začína hmla konečne ustupovať, cítelne sa otepľuje. Dokonca začíname vidieť aj dostatočne ďaleko pred seba a tušíme, kam kráčame.


V Mirallos stretávame verného priateľa... Sleduje nás, ale nehýbe sa. Snažíme sa upútať jeho pozornosť, ale celý čas len sedí bez pohybu a sleduje cestu, odkiaľ sa z miernej hmly stále vynáraju ďalši pútnici. Asi ich stráži. Chvíľku s ním sedíme, dávame prvú dnešnú pauzu a využívame konečne príležitosť doplniť vodu.

Po pár minútach pokračujeme ďalej, nechávame ho tam, ale ani sa za nami neobzrie...


Po pol dvanástej sa nám do chrbtov už začína opierať aj slnko. Do Portomarín zostáva už len pár kilometrov - je niekde tam, v tej doline pred nami.

Tempo sme ale mierne zvoľnili, takže nakoniec ho "dobývame" až krátko po jednej.


Do samotného mesta sa vchádza po dlhom moste ponad rieku Miño. Vlastne pôvodne to bola rieka, dnes už je to skôr priehrada. A aj pôvodný kamenný most z dvanásteho storočia dnes už vystriedala jeho betónová varianta.


Ten starý, kamenný, uzrie denné svetlo dnes už len výnimočne, keď rieka dostatočne vyschne a most na niekoľko dní opäť vystúpi nad vodnú hladinu.


Zriedkavý záber na nový a starý vstupný most do Portomarín. Pri dostatočne nízkej vodnej hladine rieky Miño je možne vidieť obidva.
Zdroj: http://www.rurismo.com

    Hneď za mostom cez rieku prekvapí zaujímavý vstup do mesta. Schody. Pôvodné románske schody z druhého storočia vedú cez kaplnku Iglesia de Santa Maria de las Nieves, jedinej dnes zachovanej časti niekdajšej pútnickej nemocnice, k bráne do mesta. Vraj mali schody chrániť obyvateľov pred záplavami.

Na samom vrchole sa každy pútnik rozhodne a vyberie sa buď naľavo, alebo napravo. Pokračovať v ceste do Compostely a Portomarín zľava obíde, alebo zamieri doprava, popod oblúk a smerom na námestie až starým mestským zrúcaninám.


My sme si to namierili cestou vpravo, do mesta, a nielen preto, že sme mali v zostave architekta, ktorý chcel mesto poobzerať... :)

Hlad je hlad, bolo štvrť na dve a bez obeda to už pomaly ďalej prestávalo fungovať.


    Vlastne, aj pôvodný Portomarín dnes nájde snáď už len potápač, leží totiž zatopený priehradou Belesar, postavenou v roku 1962. Jedinou nezatopenou, vlastne kámeň po kameni prenesenou budovou, tak zostala kaplnka Iglesia de San Nicolás, ktorá dnes tvorí hlavnú dominantu mesta.


    Mestečko s 2008 obyvateľmi a nádherným štvorcovým námestím, kam sa stačilo posadiť a všetky mestské pamiatky mal človek akoby na ruke, nam poskytlo zároveň ideálne prostredie k hlavnej pauze dňa - obedu.


    Odkedy sme ráno vyrazili, prešli sme približne 16 kilometrov, minimálne ďalších 20 sme ale rozhodne ešte plánovali ukrojiť. Ono sa celkom dobre kráča, keď viete, že zostáva vpodstate už len... vlastne už takmer nič. Už len jeden deň možno. Blížil sa úplný záver.


Na námestí v Portomarín sa sedelo výborne. Ďalej sme sa vydali až okolo pol tretej a aspoň podľa mapy, mali sme pred sebou rozhodne zaujímavú cestu...


    Len sa dostať ulicami Portomarín z námestia späť na pútnickú cestu a okolo priehrady Belesar opustiť mesto a nahradiť ho ďalším dočasným cieľom.


Nízka hladina priehrady je celkom evidentná... a podľa zelene okolo to nie je nič výnimočne... Na to, aby sme videli starý most do Portomarín to ale stále ešte nestačilo.

Namierili sme si to do mestečka Palas de Rei. Je niekde pred nami, za horizontom, zatiaľ nás ale delí od seba ešte viac ako 30 kilometrov...


Niekde krátko za Portomarín (5:30 popoludní), do Santiago de Compostela nám zostáva presne 78 kilometrov. Za sebou máme necelých 700.

Povzbudení blízkym cieľom pokračujeme na Palas de Rei a nejde nám to vôbec zle. Niekoľko zaujímavých miest a pár ďalších, rýchlo prejdených kilometrov, registrujeme až večer, pri pohľade do mapy.

16:20
 
prechádzame cez mestečko Gonzar, Portomarín máme osem kilometrov za sebou, dopĺňame vodu a pokračujeme ďalej...
17:45
 
13 kilometrov od Portomarín, vo Ventas de Narón dávame krátku pauzu a opäť pokračujeme smerom na Palas de Rei...
19:00
 
dochádzame do Eirexe - má osem obyvateľov, rozlohu snáď jeden hektár, dve budovy, z toho jeden kostol. Portomarín máme 19 kilometrov za sebou.



    Krátko po siedmej prechádzame cez Portos. Napravo od nás je kláštor vo Vilar de Donas, čo je stará románska budova, dnes už len národna kultúrna pamiatka, ale kedysi pohrebisko rytierov sv. Jakuba, ochráncov pútnikov na ceste do Compostely.

Do cieľa dnešnej cesty nám zostáva naozaj už len pár metrov, do Albergue Os Chacotes prichádzame o pol deviatej. Naštastie je takmer prázdny, miesta je dosť, takže stany na dnešnú noc potrebovať nebudeme.


http://caminodesantiago.consumer.es
Zažívame prvý albergue, kde je vstup úplne voľný. Nádherná, vždy otvorená nová budova postavená z Európskych dotácii.

Pútnici prichádzajú a odchádzajú. Kto chce, príde, kto chce, može zostať. Plne zariadená kuchyňa, sprchy aj spálne. A nejaké suroviny a potraviny vždy pripravené v komore.
Pre toho, kto práve potrebuje...

Len hrniec v kuchyni chýbal... :)


Prípravy večere sa samozrejme opäť ujal, kto iný, hlavný kuchár našej výpravy, Pali. Oproti ostatným pútnikom sme mali jednu vynikajúcu výhodu, že všetko, čo sme potrebovali, sme mali vždy so sebou, niekde v tých našich batohoch, to vždy bolo.


Už to chcelo len večeru a jedno pivko na dobrý spánok, na námesti v Palas de Rei.


Nakoniec sme ešte využili veľku záhradu hneď vedľa násho albergue, vybrali a roztiahli stany a nechali ich na noc konečne presúšiť od rannej hmly... Ale bolo nám viac-menej jasné, že ich asi vyberáme z batohov na tejto púti už naposledy.

.............................................................................................................................................


P.S.: 40 kilometrov za deň, takmer 700 celkovo. Noc z ôsmeho na deviateho septembra sme prespali v novozrekonštruovanom Albergue Os Chacotes, v mestečku Palas de Rei. Úplny cieľ našej cesty, Santiago de Compostela, bolo už nielen cítiť, ale pomaly aj v diaľke vidieť...


Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer má nových podpredsedov, delegáti podporili aj Kaliňáka (minúta po minúte)

Dušan Čaplovič a Pavol Paška končia ako podpredsedovia strany.

DOMOV

Odhalila kauzu predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?