reklama

Camino de Santiago - Kohút v Santo Domingo... (7)

Noc strávená v ubytovni bola vždy akousi predzvesťou, že nasledujúci deň to bude, čo do počtu kilometrov, určite nadpriemerný výkon.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (24)

 Keď vás totižto "vyhodia" z ubytovne ráno o siedmej a vonku je ešte pomerne zima, aby si to človek dospal kdesi pod stromom, neostáva nič iné, len kráčať. Bežne sa nám tak stalo, že dopoludnia, kým sme zastavili na obed, bola už jedná etapa, väčšinou štandardne rozplánovaná na jeden celý deň za nami a ďalší riadok v zozname etáp s radosťou výrazne škrtnutý.



Pre istotu sme si overili stratégiu na mapke ešte priamo v albergue a na Paliho otázku, kde momentálne sme, stačila krátka odpoveď: "Mrkni, kde je mapa najviac prešúchaná - tak tam presne sme!". Keď to totiž počas tých rokov aspoň každý druhý na tej mapke ukázal prstom, už to bolo tak vydraté, že ešte nejaký ten rok, možno dva a bude sa dať pozerať aj cez stenu...

Síce tie členité a výrazné kopce na horizontálnej mape spôsobili nakrátko šok, rýchlo sme ale prišli na to, že tá mierka, ktorou je to celé znázornené, je úplne "strelená" ktovie odkiaľ a hneď sa nám potom dýchalo ľahšie.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou



Nakoniec to vyzeralo takto. Chvíľu hore, potom dole... Proste žiaden brutal kopec.U nás sa v podstate na takom teréne ešte občas aj bežne hráva futbal, no nie? ,-)

Trvalo to ale hodne dlho. Do Santo Domingo de la Calzada, čo bol koniec tejto etapy, to bolo niečo cez 20 kilometrov a všetkých miest, obci, dedín a osadlosti, ktoré sme cestou minuli, boli AŽ dve!
Niekedy sa nám zdalo, že to len donekonečna kráčame po treadmill.



Nakoniec sme to do Santo Domingo stihli ešte pred obedom. A teda prvýkrát od začiatkusme zvládli za dopoludnie jednú celú etapu. Mesto je to pomerne malé (sotva sme našli hospodu kde predávali pivo), zato je legendami opradené snáď aj na jednú poriadne veľkú knihu. Podľa jednej z nich mesto založil v 11. storočí Domingo García. Keď prepadol v štúdiu v kláštore a začal žiť ako pustovník v okolí Río Oja, rozhodol sa, že svoj život venuje službe pútnikom na Camine - postavil kamenný most cez rieku, vyčistil desiatky kilometrov cesty neprechodným lesom a neskôr dostal aj povolenie od kráľa, premeniť opustenú vojenskú pevnosť na ubytovňu pre pútnikov. Ku koncu života ešte v 12. storočí postavil kostol. A v jeho okolí sa postupne rozrástlo mesto, dnes nesúce meno na jeho počesť.

SkryťVypnúť reklamu
reklama



Ďaleko známejšia je ale iná legenda. Tá, ktorá vysvetľuje prítomnosť dvoch živých kohútovv sklenenej klietke, priamo v katedrále. V podstate úplne prvú vec, ktorú si každý určite všimne.Vraj sa to stalo v 14. storočí... Nemecká rodina, otec, matka a syn, došli do Santo Domingo ako pútnici na spoločnej ceste do Compostely. Ubytovali sa v jednom z miestných domov, lenže na druhý deň je syn obvinený z krádeže strieborného pohára, ktorý mu však do batohu nastrčila nahnevaná dcéra domovníka, ako odplatu, že ju večer v predchádzajúci deň mládenec odmietol.

Pohár sa ale v batohu skutočne našiel, chalan bol odsúdený a následne aj obesený. Keď sa ale po niekoľkých dňoch rodičia na miesto vrátili, syna našli živého. Niektorí tvrdia, že vďaka sv. Domingovi, zakladateľovi mesta, ktorého medzitým kanonizovali. Iní tvrdia, že v 14. storočí len nedokázali správne rozoznať stav bezvedomia a považovali to za smrť.

V každom prípade, rodičia bežali za starostom a súdcom v jednom, ktorý si práve pochutnával na dvoch pečených kohútoch. Nariekanie a presviedčanie rodičov, že ich syn je živý, že sa stal zázrak, ho rozhnevalo natoľko, že len pre seba zamrmlal: " Nezmysel, je rovnako mŕtvy, ako tie dva kohúty, čo mám na stole! ".

Legenda hovorí, že hneď nato sa hrniec otvoril, oba kohúty vyskočili na stôl a s hlukom im vlastným odleteli. Sám starosta to prehlásil za zázrak, vydal rozkaz mládenca oslobodiť a zbavil ho obvinenia.

A vraj dodnes, keď Španiel počuje slová " Santo Domingo de la Calzada ",pohotovo vetu dokonči so slovami: " donde cantó la gallina después de asada ".
(Santo Domingo de la Calzada, kde sliepka spievala potom, čo bola upečená.)

SkryťVypnúť reklamu
reklama



Legiend existuje ešte určite za plnú hrsť (možno aj viac) a aj táto samotná má snáď už toľko rozličných modifikácii (nie rodičia, ale kamaráti; nie pohár, ale retiazka; nie obesený, ale zabitý; nie sliepka, ale dve; nie sliepky, ale kohúty; ...), že koľko pútnikov už nohou vkročilo do Santo Domingo, odišlo z neho s vlastnou verziou. V každom prípade, v tej katedrále sú v klietke dva kohúty! ,-)

My sme ale na nové verzie akosi nemali, celý príbeh sme sa podrobne dozvedeli až o deň neskôr od jeden francúzsky. Takže po tom jednom pivku, čo sme tam našťastie našli, krátkej prestávke a tentokrát nevarenom obede, sme sa potrebovali vydať na cestu tak, aby sme do večera stihli ešte nejakých 25 kilometrov. Vyrazili sme krátko pred treťou (Poriadna obedňajšia pauza, čo? To bolo už aj s tou španielskou siestou ,-)) a cieľom bolo Beldorado.

SkryťVypnúť reklamu
reklama



Samozrejme, cesta opäť typicky španielská, nebyť tých mostov, tak sa človek brodí po pásv rozbúrenej vode... A to si ešte nesie na chrbte poriadný batoh, v ktorom polovica veci nesmie zmoknúť. Teda, aspoň sme si to tak pri balení spoločne mysleli... ;-D Čas nás postupne vyviedol z omylu...



My sme to volali " Most - kategória 3: tu keď spadneme, sa zabijeme" (zdĺhavá definícia kategórii tu !), v Belgicku to volajú "neužitočné mosty".Proste došli peniaze na most, ktorý síce netreba, ale keďže peniaze sú a sú cielene určené, postaví sa most. Priamy dôsledok rozdelenia suchých Flámov a zariečnených Valónov a faktu striktne cielených a spravodlivo delených peňazí.

Ktovie, možno tak kedysi fungovali aj Španieli...



Ale na ceste sme boli určite správnej, to sme si pri takejto tabuli ani nemohli pomýliť. Síce ešte ostávalo skoro 650 kilometrov, ale to sa za pár dni zvládne...

Nepríjemné akurát bolo kráčanie popri ničom. Keď sme prechádzali dedinami, každých pár kilometrov sme si mohli škrtnúť nový prejdený úsek. A ďalšia dedina vždy čakala skoro "za rohom", tak 2 až 4 kilometre. Keď je ale vzdialenosť medzi najbližšími dedinami odrazu 10 kilometrov, človek sa síce toľko nenaškrtá, ale akosi sa nachodí o to viac.

Pri takej hustej frekvencii dediniek, pričom každá predstavuje možnosť vytúženej prestávky, je aj tá mini osadlosť potešením pre dušu. Niekde v tretine druhej, popoludňajšej etapy sme práve jednú z takých prestávok naplno využili.



Hej, na tom prvom obrázku je názorná ukážka toho, ako vyzerá košeľa, keď človek po pár hodinách zloží v 30 stupňových horúčavach 20 kilogramový batoh z pliec.
Občas z toho aj hned poriadne zadrieme. Alebo si len možno na simulátore v hlave predstavuje najbližších x dní a y kilometrov do cieľa.
Mimochodom, ja som si zhodou okolnosti pospal aj na tej istej lavičke ako pár dní predomnou, počas tej istej púte Matushiq .



Po chvíľke nás dobehol náš "samoľot" a keďže si jeho kamaráti večer povedali, že zvyšok cesty už prejdú autobusom, ostal na ceste sám. Tak sme mali opäť malú možnosť pobaviť sa na vzájomnom ping-pongu slovensko-poľskej konverzácie. Pôvodne si myslel, že ostane na noc v Santo Domingo, ale ako sa neskôr priznal, vraj sa mu blbo pozeralo, ako on už sedí a my máme ešte etapu pred sebou. A tak po krátkom rozmýšlaní zobral batoh a vydal sa za nami.



Ostatní pútnici, ale aj nepútnici (tých ale nebolo až tak vidieť), riadne po španielsky siestovalo. Samozrejme pekne v chládku. No, niekedy nájsť ten vytúžený tieň, bola poriadna drina. A tak občas potešil aj vrabec nad hlavou.

Teplo nám ale asi prospievalo, pretože ten poriadný stĺp, to je hranica medzi provinciami La Riocha a Burgos. A nikto z nás ani len nesníval, že sa tu dostaneme ešte pred štvrtou. Burgos, hlavné mesto provincie Burgos (veď ako ináč?), sme mali zaklincované ako tretinu našej cesty. Síce to nebola až taká jednoznačná pravda, ale na mape to vyzerá celkom hodnoverne.

Tak, a ďalší "pán" z tej našej tretej kategórie...



...to len ako dostatočný dôkaz, že ich bola naozaj väčšina!

A vyzeralo to celkom nádejne, že koniec etapy dosiahneme ešte pred zotmením. Tých 547 km to by už bolo priveľa, ale Beldorado sme mali na dosah ruky. Posledná pauzička vo Viloria de Rioja a už len dokončiť, čo ešte zostávalo...



Tá vysmiatá tvár - to je z tej reklamy na refugio v Beldorade. Už pri pohľade z diaľky sme zacítili pod zadkom príjemne mäkké matrace z ubytovne. Opäť bolo teda jasné: "Ak bude niečo voľné, stany prenocujú v batohoch!".

Jeden poriadny nádych, pár krokov k tomu a pred pol siedmou sme vchádzali sme do cieľa. Z tých posledných kilometrov bezosadlosti, sme pomaly vytrácali z hlavy pojem "budova", takže očami upretými všade okolo, sme sledovali mesto, v ktorom prenocujeme. A samozrejme hľadali miesto, kde prenocujeme!



Mesto pomerne prázdne a až neobvykle kľudné. Rozhodne sme po skúsenostiach z miestako Estella, Logrono, či Nájera čakali väčší hurhaj na ulici.



Tichými a úzkymi uličkami sme sa prepracovali až na malé námestie a presne oproti - kamenná búdka s bielymi dverami. Žeby to bol albergue?



... v podstate prázdny, čakalo sa len na nás. Tento bol v ten čas, keď sme tam došli my, spravovaný dvoma staršími Švajčiarmi.



Neviem ako vám, ale mne tie vlajočky po námestiach pripomínali fotografie z Nepálu a obrovské Himaláje ratúce v pozadí. Tak tu to boli len tie vlajočky... :-D



... ale zato boli takmer všade. Teda našťastie, neviem či by sa nám chcelo po tom všetkom ešte aj na Himaláje štverať.



Nakoniec ani riečne koryto v Beldorado nesklamalo...

Stravovanie, ako vždy, sme mali riadne zadelené - ja som sa vyznal v stane a vedel som ako funguje prenosný varič, Palisa zase zorientoval aj v cudzej kuchyni a vedel, ako sa zapína španielský sporák.
A keďže sa nocovalo v ubytovni, večeru varil on!



Teda, nie žeby som sa len prizeral, ale čo sa mi neprikázalo, do toho som nešprtal. A Andrej sa zahral s vetrom o preteky a definitívne dosušil aj posledný zvyšok našej zvlhnutej výbavy.



Keď je všetko spravené, potom večera lepšie chutí... Otázkou len je, ako to chutí az čoho to je spravené? V tomto prípade to vraj bola mliečná ryža - mlieko to ale nevidelo ani len z diaľky. To len Pali našiel čosi biele (myslím, že sýr to bol) a spravil z toho mlieko... ;-)) Neviem ako, ale chutilo to, naozaj!



Po večeri už len krátky oddych na námesti pred ubytovňou a o ôsmej večer, každý deň, mal miestný kňaz vždy krátky program pre pútnikov, ktorý došli do mesta v daný deň.

Krátko porozprával z histórie púte do Compostely a samotného mesta Beldorado,v troch jazykoch zaznela akási básnička pútnika, nejaké drobné historky predchádzajúcich návštevníkov, chvíľku sme pokecali medzi sebou (prvykrát sme stretli človeka, ktorého jazyku sme rozumeli - mladý čech z Prahy) a na záver ešte požehnanie pútnika na cestu vpred...



...potom už len vyčkať na zotmenie, nastaviť poriadne budík, že si je človek istý, že sa ráno z tej únavy určite preberie, konečne vyložiť nohy a zaľahnúť.

.............................................................................................................................................


P.S.: Dve etapy, ktoré sme prešli, spravili dohromady takmer 45 kilometrov. Celkovo sme mali za sebou viac ako 230 kilometrov a pomaly to začínalo byť kratšie do cieľa, než sa vrátiť späť.


Matúš Maciak

Matúš Maciak

Bloger 
  • Počet článkov:  82
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Matematik/štatistik, príležitostný fotograf, milovník hôr. Zoznam autorových rubrík:  # Spoločnosť a politika# Šport a príroda# Slovensko a EÚ# Ľudia a život# Média a zábava# Názory# Súkromné# Cez objektív# Leto a prázdniny# Pešo do Compostely# Nezaradené

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu