reklama

Camino de Santiago - stanovanie vo veľkomeste... (8)

Ráno nás zobudil poriadný hluk zvonov, ktorý sa ozýval z veže kostola, ani nie 10 metrov od okna izby, v ktorej sme spali. Vďaka takémuto budíčku sme boli už čoskoro vychystaný na cestu a Belorádo sme opustili niekedy okolo siedmej ráno. Vlastne zvuk tých zvonov vyhnal z postele asi úplne všetkých a prvé kilometre cesty sme tak prešli spoločne všetci, čo sme v tú noc strávili pod jednou strechou (alebo teda v prítomnosti tých zvonov).

Písmo: A- | A+
Diskusia  (12)

 Prvé kilometre, po každej noci strávenej v ubytovni, prejde človek vždy tak nejak ešte v "polospánku". Všade naokolo sa rozpreztiera tma, nohám sa chodiť stále nechce a oči by tiež ešte najradšej zotrvali zatvorené aspoň pár hodín navyše.Na prvé fotky potom vždy dôjde až vtedy, keď je človek zahriatý, Slnko už príjemne svieti vysoko nad obzorom a teplota okolo nenúti "to hnať dopredu", len aby nám aspoň trochu bolo teplo. A hlavne teda vtedy, keď konečne príde na um aj myšlienka, že okrem batohov na chrbte máme aj fotoaparát na krku. A to vždy chvíľu trvá...

 Z Belorádo do Tosantos, čo bola prvá nasledujúca dedina, vzdialená tak asi 5 kilometrov, viedla pomerne dlhá a rovná (horizontálne aj vertikálne) cesta a ďaleko dopredu a dĺho dozadu bola poriadne husto zapĺnená pútnikmi.

 Predbehli sme staršiu pani, ktorá išla prešo priamo zo svojho domu vo Švajčiarsku, porozprávali sme cestou s jedným dedkom z Francúzska - a to pritom on nevedel po anglicky, alebo nemecky a my zase francúzsky. Dodnes neviem, ako sme sa vlastne rozprávali... Pozdravili sme zopár Nemcov a Poliakov a niekoľkokrát sme si vymenili vzájomné pozície s jediným Čechom na ceste.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou



 Takýto kamenný most nás čoskoro vyviedol z Beloráda. Dokonca aj tá novšia varianta, drevený most hneď vedľa, stál za to. A zaujímavá bola hlavne tá značka na dne vyschnutého (veď ako ináč, že?) koryta. Ktovie, možno keď je veľa vody, tak nechcú, aby im ryby plávali opačným smerom. :-D





 Cestou do San Juan de Ortega sme potom natrafili na čosi... hmm ktovie, čo to bolo. Vraj cez Vianoce je v tej jaskynke "živý" Betlehem. A na vrchole kopca (približne uprostred záberu) je slabo vidieť dokonca aj betlehemskú hviezdu. Hoci presne nám to nevedel nikto popísať.



 V polovici dopoludňajšej etapy, hneď za dedinkou Villafranca Montes de Oca, čo bola posledná osada pred cieľovým mestom, nás cesta voviedla do lesa, v ktorom sme viac-menej už pokračovali zvyšných 13 kilometrov.

 A bola to veru poriadná vzdialenosť na to, že pomaly ani nebolo cestou kde sadnúť (žiadné mesto, či dedinka). A v podstate až na jeden jediný prameň, ktorý sme prešli hneď po dvoch kilometroch, nebolo už ani vodu kde dočerpať. Ale zase v tom lese, prevažne v tieni, až taká spotreba tej vody by nemusela byť, takže smelo sme vykročili s plnými fľašami vpred...

SkryťVypnúť reklamu
reklama



 Nakoniec, no neviem... Koľkí z vás by ten porast na obrázku nazvalo lesom? Takže s tým očakávaným tieňom to zase až taká pravda nebola. Ale našťastie takýto terén ubieha pomerne rýchlo, takže San Juan de Ortega bol čoskoro na dohľad. A psychický stav posádky nebol vôbec taký zlý, ako by sa dalo spočiatku kôli nedostatku tej vody predpokladať. :-))



 Ostávalo ešte pár kilometrov do cieľa dopoludňajšej etapy. Slnko síce pieklo poriadne, ale kráčalo sa celkom fajn. To už sme väčšinu pútnikov nechali za sebou a pred nami bola už len prázdna, prašná cesta. Ale aj ten vysielač na obzore hlásil, že obedňajšia pauza sa nezadržateľne blíži.

SkryťVypnúť reklamu
reklama



 Bolo krátko pred jednou, keď sme dorazili do San Juan de Ortega. Pre niektorých pútnikov to bol koniec celodennej námahy, pre iných predposledná zastávka, pre nás asi tak polovica. Ináč celkom malé, ale zaujímavé mesto. Známe je hlavne svojím románskym kláštorom, postaveným niekedy v 11. až 12. storočí, o ktorom sa tiež hovorí, že ho postavil sám Sv. Ján z Ortega, spoločne so Sv. Domingo de la Calzada (známym hlavne zo Santo Domingo de la Calzada, ktoré sme prešli na predchádzajúcej etape ).

 Hlavnou úlohou kláštora, vlastne tak ako v prípade takmer každej budovy, postavenej na ceste do Compostely, bolo poskytovať nutnú pomoc a možnosť prenocovať pre každodenných pútnikov. Táto úloha zostala kláštoru v podstate dodnes.

 Akýkoľvek supermarket bolo ale zbytočné hľadať, takže na obed sme len vydolovali z batohov, čo sa v nich za posledné dni náhodou stratilo (objavili sme pár keksov, nejakú čokoládu a asi aj cukríky), pivko zabezpečila neďaleká mini hospodka, samozrejme museli sme si ho priniesť a dokonca ešte aj zaplatiť, no a obed bol "na stole"!

SkryťVypnúť reklamu
reklama



 Vďaka pomerne príjemnému chládku v tieni a kamenným "bazénom" so studenou vodou, sme tam neostali dlho sami. Viacerých zlákalo príjemné miesto k načerpaniu ďalších síl. Zopár pútnikov si odskúšalo naše batohy, či sú vraj rovnako ťažké, ako sú veľké... Vraj boli!

 A na otázku, či to naozaj chceme s tými batohmi dotiahnúť až do konca, sme len s úsmevom odpovedali: " Samozrejme, a dokonca o pár dni skôr, ako vy! "
Posedeli sme tam skoro až do tretej, vraj že sa nemáme kam ponáhľať, a vydali sme sa na cestu ďalšou etapou. Tá mala záver až v Burgose, čo bolo najväčšie mesto doposiaľ a právom taktiež označované za tretinu cesty do Compostely.



 V rýchlosti a s batohmi na pleci sme si ešte prešli mesto a mrkli na pár zaujímavosti. Teda, nič náročné to vlastne nebolo. Jedná ulica, ktorá tvorila mesto a aj tak sme ňou museli prejsť, keď sme chceli pokračovať v ceste. Tak sme to aspoň "preleteli" s hlavami hore a očami otvorenými na všetky strany... (jeden pozeral napravo, druhý naľavo a tretí sledoval cestu a večer sme si len povedali, kto čo videl...)



 V mestečku Agés sme spravili ďalšiu pauzičku, a včetci traja sme postupne do seba (a na seba)vyliali pár litrov studenej vody. Pred nami bolo totiž pár kilometrov bez akéhokoľvek prameňa a na záver nás čakala dedinka, o ktorej sme čo to už od ďalších pútnikov vedeli: Atapuerca.



 Do Santiago de Compostela ostávalo momentálne 518 kilometrov. Stále ešte pomerne dosť, ale ubúdalo nám to celkom rýchlo. S takým množstvom vody v sebe sme Atapuercu dosiahli takmer okamžite. Veľkosťou opäť zanedbateľná osadlosť, ale medzi svoje kultúrne dedičstvo si ju zaradila aj Európska únia.

 Dôvodom sú jaskynné objavy pozostatkov človeka Homo erectus, Homo heidelbergensis, a Homo antecessor z doby bronzovej. Najznámejšie nálezisko v Atapuerca nesie názov Sima de los Huesos (Jáma kostí) a s niektorými nálezmi, datovanými až spred 350 000 rokov, patrí medzi najvýznamnejšie v Európe. Kompletne zachovalých kostier sa tam dokonca našlo až 30 kusov.



 Z Atapuerca cesta pokračovala cez pohorie Sierra de Atapuerca, s najvyšším bodom vo výške 1082 metrov nad morom (žiadny horor pre tatrancov). To bol zároveň bod, z ktorého sme mali pred sebou prvýkrát uzrieť veľkomesto Burgos.



 Na vrchole nás prekvapil zaujímavý a celkom veľký labyrint. Jednoduchý, vyložený len z obyčajných kameňov, ale sotva by sa dal prehliadnúť možno aj z lietadla. Na lúštenie sme už nemali čas, tak sme len spravili zopár fotiek a vylúštime to snáď niekedy doma.



 To, čo nás ale zaujímalo najviac, bola naozaj pravda: v diaľke pred sebou sme videli obrovské mesto a nebolo žiadných pochýb, že je to Burgos. Mesto, kde by sme najradšej nocovali túto noc.



 Následne nás už len čakalo pár malých dediniek (Villalval, Cardenuela-Riopico, Quintanilla-Riopico a Orbaneja-Riopico), vzdialených od seba len 2-3 kilometre, za ktorými následovalo letisko a samotné mesto Burgos.



 Po včerajšej skoro 50 kilometrovej etape boli posledné kilometre už poriadne náročné. Pomalysme navyšovali účet za dnešný deň a každých nasledujúcich 100 metrov nad 40 kilometov bolo ťažších a ťažších.

 Navyše, postupným prechodom spomínanými dedinami sme zistili, že ani nie je kde nabrať vodu, tak len vyčerpaní sme sa vždy pustili do ďalších 2-3 kilometrov do nasledujúcej osadlosti s nádejou, že tam už snáď aj niečo na pitie bude. Nakoniec sme museli až do tej poslednej, ale tá prestávka tam veru že stála za to.



 Vedľa sa hralo pár deti a zjavne vodca bandy, ten v tom žltom, najsmelší zo všetkých, došiel až k nám a začal vyzvedať. A že prečo ideme pešo, a že či to musíme naozaj také ťažké so sebou trepať a že či sme nemali niečo lepšie na prázdniny čo robiť? ;-D

 Nakoniec chcel ešte otestovať bratov batoh a veru, poradili si s ním ako chlap. Síce to bolo len tak-tak, keďže sme mu ho museli na ramená vyložiť sami, ale inač to zvládol perfektne. Tak má aspoň s Palim fotku na pamiatku.



 A ten malý Fittipaldi na motorke sa hneď ponúkol, že nás za 5 Eúr každého odvezie až do Burgos. A aj s batohmi (teraz neviem, či to sme až takí zničení boli, alebo čo?). Druhá varianta bola, že za jedno euro nám tam aspoň vezme jeden batoh. Nuž, myslím, že z neho raz určite bude podnikateľ a ak nie, tak aj ako policajný vyjednávač by sa snáď celkom uživil.



 Úplne posledná dedina do ktorej sme sa v ten deň úspešne dopracovali bola Villafría. V podstate by sa dalo povedať, že už išlo o predmestie mesta Burgos, keďže vzdialenosť bola asi tak kilometer a prechod z Villafría do Burgosu bol tak plynulý, že to bolo sotva poznať.

 No a tu sa zrodil práve ten problém. Bolo jasné, že na druhú stranu Burgosu už síly stačiť nebudú, lenže vracať sa späť, aby sme našli niečo vhodnejšie na tie naše stany, no to sa nám veru tiež nechcelo. Tak sme mierne odbočili od diaľnice, a za prvý strom, ktorý vyzeral dostatočne veľký na to, aby nás niekto mohol zbadať, sme sa konečne zložili na ďalšiu noc.

A to sme sa pritom nachádzali už v samotnom Burgose, len pár sto metrov od hlavného centra mesta. No, aspoň to zajtra nebudeme mať ďaleko ku katedrále...



 Opäť platilo, že bez večere by to ráno nešlo, takže ďalší sáčok s polievkou pošiel a jedného z nás mohlo aspoň tešiť, že zajtra bude mať batoh o 150 gramov ľahší. A keďženikto nakoniec nevedel, z ktorého batohu tá polievka vlastne bola, tešiť sme sa mohli všetci traja.



 Samozrejme, tá diaľnica, hneď vedľa stanov, spravila svoje, takže kým aspoň trochu neutíchla nočná premávka, spať sa nedalo. Tak vzniklo aspoň zopár fotiek nočného stromu, pod ktorým sme tentokrát prenocovali.

Snáď nás ráno nebude budiť španielská polícia...

.............................................................................................................................................


P.S.: Stany sme si tentokrát rozložili takmer priamo v srdci veľkomesta. Len pár kilometrov od centra Burgosu. Deň sme zavŕšili na približne 43. kilometri a celkovo sme mali za sebou už takmer 280 km. Prvá tretina cesty sa teda chýlila ku koncu.


Matúš Maciak

Matúš Maciak

Bloger 
  • Počet článkov:  82
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Matematik/štatistik, príležitostný fotograf, milovník hôr. Zoznam autorových rubrík:  # Spoločnosť a politika# Šport a príroda# Slovensko a EÚ# Ľudia a život# Média a zábava# Názory# Súkromné# Cez objektív# Leto a prázdniny# Pešo do Compostely# Nezaradené

Prémioví blogeri

Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu