Camino de Santiago - tentokrát s telemostom (12)

Autor: Matúš Maciak | 20.10.2008 o 6:00 | (upravené 18.8.2011 o 14:37) Karma článku: 6,41 | Prečítané:  2123x

   Keby sme do tej Compostely kráčali takým tempom, ako ja píšem, ešte by sme tam boli stále... A nasledujúcich pár rokov asi určite tiež. Nuž, akosi nestíham! :-)) Ale opäť už pokračujeme, dnes sa vyráža zo Sahagún. A kam? To uvidíme večer!

   Tentokrát neboli ráno v albergue, kde sme nocovali, pripravené raňajky žiadne, hoci tak to bolo pomerne často, takmer zakaždým. Tak sme len opäť zalovili rukou, že čo ostalo v batohoch, a nakombinovali to spôsobom, aby pri čo najlepšej chuti dostal človek do seba čo najviac kalórii. Potom už len "vyhodiť" batohy na chrbát - po toľkých dňoch na ceste k tomu bola potrebná už aj celkom riadna dávka odhodlania - a o ôsmej ráno sme úž boli na ceste. Kráčali sme oficiálne sedemnástou etapou, v dvanásty deň nášho pochodu.



   Kamenným mostom cez "rieku" von z mesta a boli sme na začiatku ďalších 30tich kilometrov. Predbežný plán pre nás troch na dnešný deň bol ale samozrejme o niečo dlhší... Veď ako aj ináč, však?

   Bola to pomerne náročna etapa, pretože na celej tej dĺžke 30 km boli rozložené len dve malé osady. Zvyšok predstavovala rovná, dlhá cesta, v podstate bez možnosti nájsť akýkoľvek prameň s vodou, miesto s tieňom, alebo oblasť pokrytú mobilným signálom. :-)



   Po skúsenostiach z predchádzajúcich dní sme už vedeli, že Slnko ráno poriadne klame: svieti síce intenzívne, zima je ale aj napriek tomu stále poriadna... Takže oblečení, ako keby sme sa chystali aspoň na hrebeň Vysokých Tatier, sme začínali a kráčali takto skoro až do desiatej, keď už žiadne omrzliny viac nehrozili... :-)

A potom začalo byť opäť raz veselo...

Mnohí to poznajú celkom dobre, že čas a skúsenosti dokážu vytrénovať človeka poriadne. Tak aj nás. Už len z diaľky sme uzreli siluetu cyklistu a bolo nám všetkym trom hneď jasné, že nás opäť dobieha Derreck - náš cyklista z Afriky.



   Nikto nevedel, dokedy nám tie vzájomne stretávania sa vydržia, takže tentokrát to bola dlhá debata, už aj s výmenou mailových adries...



... skúsili sme si tipnúť, kto bude skôr v cieli a či na seba ešte niekde pred koncom natrafíme a opäť sme sa pobrali, každý tempom jemu vlastným.



   Ďalšia zastávka bolo až mestečko El Burgo Ranero, kde sme nakoniec strávili hodne dlhý čas. Ale jednoznačne sa oplatilo a snáď navždy si budeme pamätať práve toto miesto - miesto v ktorom sme si síce len na skok, ale predsa len odbehli do Liberca - bratrancovi na svadbu. Vymoženosť to moderných telemostov (nie, tento most nepatril do žiadnej z troch kategórii, ktoré som spomínal minule)!

   A keďže nikto z nás nevedel odhadnúť, ako to bude so signálom následujúcich 13 kilometrov, ktoré by sme museli prejsť do dalšej osady, zahrali sme to na istotu: sadli si na okraj cesty a vyčkávali na tu správnu chvíľu, keď sa náš telemost z oboch strán vzájomne prepojí.



   Spojenie sa vydarilo na jednotku, blahoželania sme odoslali, na druhej strane ich samozrejme úspešne a bez straty jediného slova obdržali a my sme mohli opäť pokračovať v ceste.

   Dvojhodinový odpočinok a príjemný oddych v chládku padol nakoniec celkom vhod. Síce to nebolo cítiť okamžite, ale jednoznačne sme tak nabrali dostatok síl a odhodlania do nadchádzajúcich 13 kilometrov chôdze, naprieč krajinou ničoho...



   V horizonte sa len matne strácala rovná cesta, ktorou sme mohli smelo kráčať stredom a zo zaviazanými očami. Trvalo nám to skoro tri hodiny, ale za ten čas sme nestretli jediného pútnika, miestneho človeka, auto, alebo akýkoľvek pohyb, okrem troch tieňov, ktoré kráčali mierne pred nami a postupne sme ich dobiehali a aj predbehli, ako Slnko pomaly zapadalo pred očami.

   Niekde uprostred nás potešila informácia, že do Astorgy nám ostáva už len 100 kilometrov - Astorgu sme totiž považovali za miesto, kde uplynú dve tretiny našej cesty, miesto, odkiaľ by to malo byť do cieľa už "len na skok"!



   Ale aj zdanlivo nekonečná cesta musí niekde skončiť. Bolo päť hodín večer a mi sme konečne dorazili do Reliegos. Vlastne štandardný koniec jednej etapy, ktorá sa začala ranným odchodom zo Sahagúnu. My sme to mali ale vopred jasné: chcelo to len krátky oddych, jedno malé pivko, zmrznutú dávku glukózy príjemnej chuti na posilnenie (zmrzlina - že nech nám to páli aj v nasledujúcom úseku aspoň tak, ako doteraz), a chystali sme sa pokračovať ďalej - až pokiaľ to dnes pôjde...



   Príjemné miesto v miestnom parku ale lákalo viac, ako sme predpokladali, takže nakoniec z krátkeho oddychu bola viac ako hodinová pauza, ...



... zopár drobných mikro-spánkov medzitým...



... a po šiestej večer sme Reliegos nechali za sebou a vykročili do ďalšej etapy. Jej cieľom bol mohutný, historický známy a na pohľad nádherný León - najväčšie mesto, do ktorého sme sa mali počas našej púte dostať. Vyzeralo to ale, že ten cieľ je od nás vzdialený ešte jednu noc, takže nás to čakalo skôr až zajtra.

   V tejto etape bolo ale hneď niekoľko zaujímavých miest, kde sa dalo zložiť a prenocovať, takže smelo sme kráčali s tým, že až stretneme slečnu únavu a povie nám, že na dnes bolo už stačilo, prenocujeme v prvom albergue, ktorý nájdeme.



   Posledné kilometre boli už celkom vpohode, kráčalo sa príjemne, Slnko ešte mierne hrialo a hnalo nás pomalým tempom dopredu a v dialke sa konečne začali objavovať hory (ktoré síce budeme musieť časom prekonať, ale po tých rovinatých profiloch sme sa aj celkom tešili) a hlavne osady a mesta. A v jednej z nich, tam niekde uprostred, budeme snáď prespávať tentokrát.



   Po šiestich kilometroch a takmer hodinu a pol neskôr sme dorazili na okraj malého mestečka - Mansilla de las Mulas. Pôvodne sme chceli ešte niekam ďalej, čo najbližšie k Leonu, aby sme sa doň dostali hneď zajtra ráno, ako sme ale prechádzali úzkymi uličkami mesta, opäť sme stretli Derreka a keď nám ukázal, v ktorom albergue nocuje, bez jediného slova bolo aj naše rozhodnutie jednoznačné: dnes sa prespáva v Mansilla de las Mulas, v albergue, kde nocuje aj Derrek. Aspoň bude super príležitosť posedieť spolu a porozprávať trochu v kľude...



   Večer sme spolu s Derrekom poriadne natiahli a boli sme v podstate poslední, ktorí opúšťali malú záhradku na nádvori albergue a pobrali sme sa konečne spať. Bolo už niečo okolo jedenástej a vzhľadom k skorým ranným vstávaniam to bolo už pomerne dosť neskoro. Nikto si ale nebol istý, či sa s Derrekom ešte stretneme a tak si rozhovor každý naplno užíval a vyzvedal, čo ho zaujímalo.

Zajtra dopoludnia, ak všetko pojde podľa plánu, konečne vkročíme do Leónu - najväčšie mesto na našej púti. A máme reálnu šancu tam byť ešte dopoludnia...

.............................................................................................................................................


P.S.: Tentokrát sme opäť nocovali v prima albergue, v Mansilla de las Mulas. Mali sme za sebou niečo cez 36 kilometrov za deň a celkovo na účte už 436 km.


Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Termíny na očkovanie ostávajú, nemocnice ich nemôžu zaplniť

Nemocnice navrhujú, aby sa náhradníci prihlasovali cez portál korona.gov.

Dobré ráno

Dobré ráno: V Rusku sa zdvihla protestná vlna. Má sa Kremeľ báť?

V sobotu sa chystajú ďalšie protesty.


Už ste čítali?