Camino de Santiago - konečne León (13)

Autor: Matúš Maciak | 25.2.2009 o 6:00 | (upravené 18.8.2011 o 14:37) Karma článku: 8,12 | Prečítané:  2935x

   V Mansilla de las Mulas sme sa zobudili do krásneho a horúceho nedeľného rána. A keďže predchádzajúci večer strávený na záhrade s Derrekom sme zakončili dohodou o spoločných nedeľných raňajkách, bolo nám jasné, že ešte nejakú tu hodinku si určite v kľude spolu posedíme.

   Nakoniec to ale dopadlo predsa len ináč. V albergue sa tentokrát raňajky nepodávali, takže musel stačiť len rýchly preplach studenou vodou. Pomohli sme Derrekovi naviazať batoh a igelitky na bicykel, definitívne sme sa rozlúčili a hodinu po prebudení sme už opäť kráčali naším smerom, smerom na západ.
Blížili sme sa do León.

   Dohodiť ale do León len tak kameňom, to ešte nešlo, predsa len to bolo minimálne ďalších 15 kilometrov, ktoré sme potrebovali prekonať. Obedovať ale niekde na námestí, pred supermarketom v León, to bolo naším cieľom.
A podľa tempa chôdze aj celkom reálnym.

   Cesta ubiehala rýchlo, spomínali sme a smiali sa na útržkoch z večerného rozhovoru s Derrekom. A mali sme za sebou už dobrých 6 kilometrov, keď sme pri prechode dedinkou Villarente narazili na akýsi pochod (pochod za niečo, pre niečo, alebo možno proti niečomu - nikto z nás totiž nechápal tým pokrikom a gestám) a uvedomili si, že ešte aj hodinu a pol po odchode z Mansilla de las Mulas sa fotoaparát pohodlne niesol kdesi zabudnutý na pleci.



   Vznikla tak prvá fotka dňa, s pochodom s ktorým sme sa vlastne míňali niekoľko minút. Ale aspoň sme ten výhľad na jednu stranu mali o niečo živší. Do následujúcej osady nám chýbalo ďalších 6 kilometrov, asi tak hodinka cesty, takže nám to aspoň ubehlo rýchlejšie.

   Cez Arcahueju sme prešli bleskovo, takmer bez zastavenia a aj Valdelafuente sme len tak "lízli." Čo nás zaujalo, bol zvláštný drevený prístrešok, Alto del Portillo, ktorý sa vynoril po ľavej strane, ako sme kráčali do kopca, len chvíľku pred León.



   Alto del Portillo splnil v podstate každému pútnikovi aspoň tri "priania": informoval o vzdialenosti od Compostely (to človek na takej ceste určite ocení), ponúkol zdarma možnosť doplniť zásoby vody (po nejakých 12 kilometroch celkom poteší) a aj svieži vánok v tieni pod strechou priam vyzýval ku krátkemu odpočinku (a snáď sa nikto nenechal dlho prosiť).

Podľa bronzových číslic osadených v kameni nám ostávalo do Compostely 308 kilometrov. Rozvrhnuté sme to mali na nejakých sedem, možno osem dní.



   Asi kilometer pred León sme opäť narazili na tie tradičné španielské mosty podnad rieky. Po ľavej ruke sa rozprestieralo Puente del Castro, pod nami rieka a po moste sme si to smerovali priamo do León, ktorý sme mali už ako na dlani. Samozrejme, tých mostov bolo pre istotu hneď niekoľko a paralelne vedľa seba.

Teda, všetko všetko je pravda, až nato, že opäť tam žiadna rieka zamozrejme nebola. :D

Ale za "mostom-nemostom" už čakala nádherná prehliadka ešte krajšieho mesta. Na veži odbíjalo 12 hodín, mali sme za sebou 17 kilometrov a boli sme konečne v León - a dve tretiny celkovej púte boli tak za nami.



   Hlavné námestie okolo úžastnej gotickej katedrály sme si prešli hneď niekoľkokrát. Veď ako aj ináč, keď máte v tíme architekta...



... samozrejme nešlo vynechať ani interiér...



... a z počtu fotografii je snáď každému jasné, kedy architekt fotí bez zastavenia!



Ale stálo to zato!



   León, ako hlavné mesto rovnomennej provincie (Castilla y León) s počtom obyvateľov niečo nad 130.000 bol pomerne zdĺhavým orieškom na prejdenie, ale tá rozmanitosť výhľadu a budov, čo lemovali cestu, to jednoznačne vynahradila.



Okolo budovy Konventu sv. Marka v León, ale aj provinčného parlamentu, starej radnice, či zrúcanín hradu...



... sme sa dopracovali k ďalšej "sade" unikátných mostov. A že prečo unikátnych?
No pretože pod mostom bola konečne aspoň nejaká voda. Síce netiekla, k tomu tam nebol dostatočný objem, ale voda to naozaj bola živá. :-)



Ešte pre istotu: Dôkaz č.2!



Takto sme sa dostali k novej zástavbe v León...



...a celkovo nám prechod týmto veľkomestom zabral viac ako tri hodiny chôdze, ...



... kým sme sa dostali k soche pútnika, ktorá na samom okraji mesta León vyprevádzala pútnikov k posledným kilometrom na ceste do Santiaga.



Technicky to bol síce len začiatok novej etapy, pretože tá prechádzajúca skončila práve v León, ale my sme samozrejme, ako tradične, opäť nadstavovali.

Následne sa pred nami vynoril celkom nudný úsek cesty, ale našťastie netrvalo dlho a sami sme si našli spôsob, ako sme sa postarali o zábavu.



   Dobrý zrak sme asi všetci traja zdedili po otcovi, takže nikomu z nás neušlo, ze práve prechádzame okolo poľa, v ktorom je "zatúlana basketbalka"! Síce keď sme ju vylovili, hneď sme pohopili, že nie je zatúlaná, ale roztrhaná, to ale na radosti neubralo.

   Basket sa teda zahrať nedal, ale kopalo sa to celkom dobre. Vydržali sme nejaký ten kilometer kopať si loptu pred sebou, potom sme ju ale opustili tiež. Ktovie, ak nás následovalo aspoň pár dalších pútnikov, dnes bude už basketbalka skoro určite v Compostele. .-)



   Rozloženie mestečiek a malých osád bolo v tomto úseku cesty pomerne husté, takže každú chvíľku sme prechádzali okolo niečoho zaujímavého. Trobajo del Camino aj La Virgen del Camino sme ale len prebehli, plní síl po oddychu z León.

   Malému horolezeckému výkonu sme sa podrobili, keď sme dorazili do San Miguel del Camino. Zaujímavá zvonica uprostred osady, hneď vedľa cesty, navyše s otvoreným prístupom až na vežu, jednoznačne lákala. Batohy ostali v základnom tábore, pri bráničke pod vežou a prvý odvážlivec sa vydal smerom hore. Otázka pre prvého na vrchole zaznela ešte od základov: "Vidieť už Compostelu?"

   A hneď vedľa, v tieni pod stromom ešte aj prameň s vodou... V nohách už viac ako 31 kilometrov, na hodinách sa blížilo síce k pol siedmej, ale aj tak sme posedeli. Využili posledné zásoby keksov a čokolády a vyrazili do cieľa etapy.
Ten bol ešte stále skoro 10 kilometrov pred nami.



   Cestou sme ešte natrafili na jeden prameň a dalších dvoch pútnikov, ktorý to asi podobne ako my traja brali celkom extréme - kráčali, až pokiaľ nebolo pod nohy vidieť. Španielka Zahara a Francúz Luik s nami opäť chvíľku posedeli a keďže si neboli istí správnou cestou, po pár metroch sa vydali našim smerom...

   Nakoniec sme spoločne dorazili až do Villadangos del Páramo. Nakoľko bol v meste len jediný albergue a nám sa stan tentokrát akosi stavať nechcelo, bolo jasné, že spoločné neboli len posledné dnešné kilometre, ale spoločná bude aj večera. A veru že bola.



   Na jej príprave (ako obvykle v prípade indoorovej stravy) zapracoval samozrejme opäť Pali. Krátko po nás ešte dorazila aj Ann z Francúzska, s ktorou sme už pár kilometrov spoločne prešlapali,...



...takže spoločná večera bola nakoniec za medzinárodnej účasti našej šestice.
A neskončilo to večerou. Posedenie v prázdnom albergue (teda okrem nás šiestich) sme nakoniec pretiahli až do jedenástej.

A keďže na zajtra už bola nachystaná dalšia takmer päťdesiatka, bolo nutné aj trochu pospať.



   Ešte ponaťahovať svaly (že vraj sa potom lepšie kráča na druhý deň), samozrejme bratská súťaž, že kto vydrží visieť dlhšie, a aj posledné kalórie, ktoré ešte ostali nespotrebované, boli definitívne preč.

   Vonku už bola poriadná tma, čas sa pomaly blížil k polnoci a nič lepšie nám už nenapadlo, len zaliesť konečne do postele a pokúsiť sa nabrať čo najviac síl do ďalšieho dňa, dňa ktorým zavŕšime druhý týždeň neustáleho putovania.

.............................................................................................................................................


P.S.: Putovanie sme zakončili v Villadangos del Páramo, pomerne malej dedinke na konci oficiálne 19tej etapy. Prešli sme tak rovných 40 kilometrov a celkovo sme boli na vzdialenosti niečo cez 476 kilometrov.


Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Termíny na očkovanie ostávajú, nemocnice ich nemôžu zaplniť

Nemocnice navrhujú, aby sa náhradníci prihlasovali cez portál korona.gov.

Dobré ráno

Dobré ráno: V Rusku sa zdvihla protestná vlna. Má sa Kremeľ báť?

V sobotu sa chystajú ďalšie protesty.


Už ste čítali?