Avšak pár jedincov, ktorí strávili jeden geniálny víkend s Martinom Marušicom práve v tomto prostredí, už určite vedia svoje... A Martin len súhlasne prikývnke, že ak sa na celú vec pozrieme z časového hľadiska, potom cesta medzi Viedňou a Mníchovom je presne to, kde sa Kopanice minulý víkend skutočne nachádzali.
Pri odchode z Prahy to síce vyzeralo biedne, také krupobitie v Prahe totiž už asi dávno nezažili a preto Martinove ubezpečovanie, že na západe Slovenska počasie je a vraj aj bude nádherne, vyzeralo v tej chvíli len ako lacné reči...
V Uherském Hradišti nás dokonca čakal na stanici aj s tabuľkou v ruke:
" Matushiq & Ivqa + Matúš "
Asi mu tie dva mesiace, čo sme ho videli naposledy pripadali tak dávne, že sa obával, že ho už nespoznáme.
Potom prišiel čas stretnúť nových, skvelých ľudí...
... nezabudnúť zablahoželať oslávencom...
... napĺniť fľaše a zabezpečiť demižóny...
... pripraviť uhlie a pokúsiť sa založiť oheň iba v tom grile...
(zvyšok vraj zhorieť nesmel...)
... vyčistiť a zabaliť zemiaky...
... nakrájať ešte mäso (a bolo vynikajúce, vraj priamo z Viedne)...
... a večernému grilovaniu už nič nestálo v ceste. Neostalo ale len pri sedení a likvidovaní celoročných Martinových zásob jedenia a pitia. Ktovie, ako dlho by nás tam zniesol, ak by mu nepretržite pred očami mizlo všetko, čo bolo doma na zjedenie... :D
U Martina nájdete v dome snáď úplne všetko a tak nikoho nemohlo prekvapiť, keď zrazu vyšiel zo stodoly s originál atletickým ošťepom, diskom, guľami, dokonca aj granátom. A keď som z batohu vylovil ešte aj slack-line, známu to atrakciu z posledného splavu Hronu ( ak by potreboval niekto pripomenúť, tak šup sem ), prinesený s úmyslom, že "čo ak by náhodou", o zábavu bolo na zvyšok dňa dobre postarané...
Začalo to síce len tak opatrne...
... nesmelými pokusmi pár jednotlivcov...
... ale príležitosť "prejsť" sa po cca dvojcentimetrovom lane...
... si nakoniec nenechal újsť ani jeden z nás...
... a slack-line tak obstál v celkovom hodnotení atraktivity ...
... snáď ešte lepšie, než samotné Martinové zásoby.
Teda vlastne nie, Martinové zásoby predsa len vládli a určovali tempo.Ale hlavne výrazne vplývali a skracovali maximálne dosiahnuté časy, počas ktorých ktokoľvek z nás dokázal balancovať na tom natiahnutom lane...
Nakoniec sme ešte ako-tak vydržali pár posledných pokusov s nesmelými krokmi a bolo nutné zmeniť disciplínu...
Matushiqove posledné kroky na slack-line...
... a moje tiež! :-) Následné pokračovanie malo jemne "atletický" charakter.
Najprv príprava atletickej výstroje a kratká instruktáž pre Matushiqa, aby aj jemu bolo jasné, k čomu sa to železo správne používa...
... a potom už mohol Martin všetkým predviesť ako funguje správný hod diskom.
Do detailov sa ho pokúsil napodobniť Matushiq...
... Ondej a nakoniec aj ja, ale na Martina nič z toho nemalo, takžeohľaduplne zmenil disciplínu a vytiahol oštep.
Opäť lekcia od Martina a nasledovali naše pokusy, ale bolo to snáď ešte horšie ako s diskom.Bolo jasné, kto je tu taký, čo mu ide všetko... ,-)
Ale sedenie na lane a sladké "ničnerobenie" nám išlo určite dokonale, dokonca Martin bol až posledný, ktorý sa odvážil pridať sa a skúsiť si to s nami.
(malá časť z emprického dôkazu o funkčnosti frekvenčného snímania fotoaparátu)
Po našej vysoko športovej aktivite nadišiel ideálny čas začať s druhým kolom grilovania. Veď po tých "atletických hrách", bol vyhladovaný snaď už aj sused, čo nás za plotom občas sledoval...
Vďaka modernej vymoženosti mobilnej komunikácie sa nakoniec u nás na chvíľku zastavila ešte aj Vlasta (teda aspoň Martin tvrdil, že hovoril s ňou ,-) )
Potom sa už len sedelo, kým oheň ešte hrial, ale nevylučujem, že každého mohlo nakoniec hriať aj niečo iné...
...keď už ale na zahriatie nepomáhalo nič, úspešne sme zorganizovali a uskutočnili presun celej akcie pod strechu (teda až na ten oheň, o tom Martin stále tvrdil, že musí zostať vonku)...
...a Martin nás skvelé hostil až do skorého rána (až na malé pauzičky, keď bolo nutné občas "chirurgicky" opraviť gitaru).
Plynutie času nikomu nevadilo...
...
...
... a vďaka hlavnému gitaristovi, a celej hromade "vynikajúcich" spevákov sa každý bavil...
... a premáhal únavu.
...
Bolo vynikajúco až do konca... A vlastne žiaden koniec by asi ani nebol, keby nebolo nutné chytiť ráno autobus do Prahy. Nakoniec to bolo len o sekundy!
Takže Martin, vďaka! A drž sa nám v tom Mníchove!
