Camino de Santiago - Camino za jeden deň (16)

Autor: Matúš Maciak | 22.6.2010 o 18:00 | (upravené 18.8.2011 o 13:07) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  2017x

   Po dlhom čase (spôsobenom strateným diskom s fotografiami a poznámkami), opäť dnes vykročíme spoločne smerom do Compostely a zostávajúcu vzdialenosť si opäť skrátime o dobrých pár kilometrov...

   Posledný večer sme zakončili cestu v Albergue de Peregrinos v malom mestečku Riego de Ambrós v provincii León. Tradičný zvyk z každého albergue je skoré ranné vstávanie, takže ani tentokrát sa nekonala žiadna výnimka. O pol ôsmej sme už boli na nohách a pomaly sme sa pripravovali smelo vykročiť vpred.

   Pred nami sa týčil pomerne náročný kopcovitý terén, na druhom konci ktorého na nás čakala Ponferrada. Detailné vrstevnice terénu boli celkom podrobne rozpísané ešte na stene v našom albergue, takže každý si mohol vytvoriť celkom dobrú predstavu, čo nás nasledujúcich pár hodín čaká. Po tych dvoch týždňoch kráčania by sa to takému hrebeňu Nízkych Tatier vyrovnalo celkom určite.

Na cestu sme sa nakoniec vydali až po pol deviatej. Obloha čistá modrá, vzduch horúci a suchý, cesta zaprášená a dlhá...



   Za necelých 20 minút sa nám ale podarilo prejsť takmer tri kilometre (evidentne sme sa dobre vyspali a oddychnutí sme rýchlym tempom stúpali vyššie a vyššie) a krátko pred desiatou sme prechádzali prvou dnešnou osadou, malinkou Molinasecou. Tá má len necelých 750 obyvateľov a bolo to asi prvýkrát, keď sme sa prešli konečne po moste, pod ktorým bolo aj poriadne množstvo vody.



   Niekoľko súvislých oblúkov mostu týčiacich sa ponad rieku Meruelo nás voviedlo priamo do Molinaseca. Samotný most pritom pamätá ešte obdobie antického Ríma a v dobách dávných po ňom putovala dokonca aj rímska armáda.



...



Následoval krásny prechod jednou dlhou uličkou a krátka prestávka, ktorú sme využili k rýchlym raňajkám.



   Pár minút po desiatej hodine sme už nechali Moninasecu za našími chrbtami. Čakalo nás len o niečo väčšie mestečko Campo, ktoré sme mali pred sebou, asi tak na 4 až 5 kilometrov. Chceli sme sa k obedu dostať až do Ponferrada, kde sme plánovali obed a ďalšiu oddychovú prestávku.

   Cez Campo sme prešli okolo jedenástej pred obedom, využili sme iba jeden vodný prameň, malú studňu, k napĺneniu našich zásob a v podstate bez dlhšej zastávky sme pokračovali smerom na Ponferrada - bolo to mierne viac, ako 3 kilometre!

   Slnko začínalo pomaly páliť a úmerne tomu sa znížovalo aj naše tempo. Na rozdiel od ranných piatich kilometrov za nejakých 40 minút to boli tentokrát len slabé štyri kilometre za takmer hodinku.

   Krátko pred poludním sa ale pred nami roztvorilo pohorie a uprostred dolinou sa tiahol dlhý biely most, most na konci ktorého bola Ponferrada. Opäť sme sa dostali do situácie našej pôvodnej klasifikácie zbytočných španielských mostov, pretože ani pod týmto samozrejme netiekla žiadna voda. V ideálnom prípade by mal tento most uľahčovať prechod medzi brehmi rieky Miño a jeho horizontálne aj vertikálne výrazne členenie bolo naozaj zaujímavé.





   Názov mesta Ponferrada pochádza pre nás celkom záhadne z latinského výrazu "Pons Ferrata", čo by malo znamenať "Železný most", avšak na moste, ktorým sme prešli cestou do mesta by človek asi márne hľadal čo i len drobný kúsok železa. :)
Evidentne sa most musel stať známym vďaka svojej mohutnosti a pravdepodobne asi aj výraznej odolnosti.

   Medzi pútnikmi do Santiaga je ale Ponferrada známa hlavne preto, že ide o posledné veľké mesto na francúzskej pútnickej ceste do Compostely. Mesto sa dokonca može pochváliť špeciálnym Templárskym rádom, ktorý mu udelil Ferdinand II. Leónsky, za ochranu pútnikov na ceste sv. apoštola Jakuba.



   Na krásnom a tichom kamennom námesti s výhľadom na starý templársky hrad postavený už v dvanástom storočí, sme absolvovali obedňajšiu prestávku a krátky oddych v lúčoch poludňajšieho Slnka. A potom sme zažili ešte jedno drobné prekvapenie...

   Zaujímavosťou totiž bola akcia, špeciálna výstava pre pútnikov, uskutočnená pri príležitosti výročia mesta. Výstava, ktorá mala priblížiť 800 kilometrov pútnickej cesty zo St. Jean Pied du Port, kde sme aj my pred dvoma týždňami začínali, až do samotného cieľa pútnickej cesty, teda k hrobu svätého apoštola Jakuba v Santiago de Compostela.



Pomerne interaktvívne múzeum prípomínalo základne a najzaujímavejšie mestá a miesta na ceste, dokonca aj také, ktoré sme cestou akosi ani nestihli zaregistrovať.



   Prechody úzkymi chodbami prepletenými ponad ulice mesta Ponferrada, s efektne vylepenými obrazmi a mapami a zaujímavo osvetlené, vyvolávali v hlave nedávne spomienky z uplynulej cesty a znovu pripomenuli tie najkrajšie zážitky za posledných 14 dní.



   Za necelú hodinu sme si tak zopakovali naše putovanie do Compostely a aspoň v očakávaniach sme sa priblížili k našemu hlavnému cieľu.

   V Ponferrada sme nakoniec strávili takmer tri hodiny a krátko po druhej hodine popoludní sme začali dalšiu etapu putovania, etapu, ktorá v bežných sprievodcoch bola označovaná ako dvadsiatatretia! Pre nás, ešte len šestnásta! :)

   Nateraz sme ešte neboli rozhodnutí, kam by sme až chceli dôjsť, zatiaľ sme už mali za tento deň za sebou asi 13 kilometrov a síl bolo zatiaľ dostatok, takže vyzeralo to nanajvýš pozitívne!

   Opäť nás ale čakal pomerne náročný hornatý a navyše celkom nudný terén. Nasledujúcich 30 kilometrov boli totiž podľa mapy len dva miesta, alebo mestá, kde by sa dalo odpočinuť, prípadne aj prenocovať. Prvým z nich bola Camponaraya, kam to bolo asi 10 kilometrov a tým druhým bolo Cacabelos, kam sme to mali minimálne ešte 16 kilometrov. A ak by sme sa dokonca zamerali až na cieľ samotnej etapy, ako to značí oficiálny sprievodca, potrebovali by sme sa dostať až do Villafranca del Bierzo, čo bolo viac ako 24 kilometrov.

   Takmer 15 kilometrov sme už mali za dnešný deň za sebou, koľko sa nám ešte podarí, to zostávalo otvorené. Kráčalo sa ale s pohodou, plynule a rovnomerne, zatiaľ čo aj Slnko na nás spredu pálilo poriadne a tiež rovnomerne.



   Krátko pred piatou hodinou popoludní, keď sme mali za sebou už nejakých 25 kilometrov, nás povzbudili dve veci! Nádherné a chutné zelené hrozno všade okolo a tiež výrazná tabuľa na okraji cesty, ktorá oznamovala "už len" 195 kilometrov do cieľa. Opäť, uvažujúc podľa oficiálneho sprievodcu, bola to trasa na 8 až 9 dní, my sme to však plánovali dokončiť tak maximálne za päť.

   Pri hrozne sme si doprijali krátku a osviežujúcu olovrantovú prestávku (to už sme mali mestečko Camponaraya pár kilometrov za sebou) a pokračovali sme ďalej, smerom na Cacabelos.



   O pol šiestej večer sme konečne došli aj do Cacabelos. Malé mestečko na hranici provincie León sme najprv plánovali využiť k prenocovaniu, síl sme ale stále mali dostatok, do Villafranca del Bierzo zostávalo len 8 až 10 kilometrov, čo sme odhadovali tak na dobrú hodinku a pol šlapania a tak sme takmer bez prestávky pokračovali smerom k zapádajúcemu Slnku pred nami!

   Tu sa nám podarilo aj prvykrát a našťastie aj naposledy úspešne zablúdiť a to aj napriek tomu, že nám každý pred odchodom tvrdil, že cesta do Compostely je značená tak perfektne, že zablúdiť sa vlastne ani nedá. Veru dalo sa!

   Za Cacabelom sme na križovatke akosi slepo sledovali tradičné žlté smerovky, ktoré nás omylom zaviedli napravo, namiesto naľavo. Stálo nás to nejakých dodatočných 2,5 kilometra, ale zase na druhej strane, máloktorý pútnik sa môže pochváliť tým, že cestou do Compostely bol aj v mestečku Valtuille de Arriba! A my sme boli! :)



   Nakoniec sa nám ale podarilo úspešne doraziť až to cieľa etapy, teda do mestečka Villafranca del Bierzo. Mestečko s približne 3600 obyvateľmi leží podľa mapy už len 187 kilometrov od Compostely, my sme sem dorazili krátko pred pol deviatou večer, ale viditeľnosť bola stále nádherná, pričom Slnko pomaly zapadalo ešte vždy za obzorom.



   Kým sa bolo na čo pozerať (na zapadajúce Slnko samozrejme), sedeli sme pred dverami albergue, ktorý sme si vybrali na prenocovanie a vychutnávali sme si pohľad na hory a prírodu okolo.

   Až neskôr sme zistili, že po španielsky "Aqua no potable" znamená, že voda nie je pitná. Všetci traja sme sa zhodli na tom, že nám určite chutila a ako sa ukázalo neskôr, snáď bola aj 100% nezávadná. :)



   O deviatej večer sme si v ubytovni opäť zložili batohy, Pali klasicky zobral na seba prípravu večere (aj tentokrát samozrejme vynikajúcej) a krátko pred desiatou sme už zhasínali v izbe svetlo, v ubytovni na kopci nad Villafranca del Bierzo sme sa uložili na ďalšiu noc. .............................................................................................................................................


P.S.: V šestnásty deň putovania sme sa dostali až do Villafranca del Bierzo v regióne El Bierzo. Ubytovali sme sa krátko pred pol deviatou, prešli sme takmer 40 kilometrov a celkovo sme tak mali za sebou už necelých 580 kilometrov. Do cieľa nám teda zostávalo nejakých 200 kilometrov.


Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Termíny na očkovanie ostávajú, nemocnice ich nemôžu zaplniť

Nemocnice navrhujú, aby sa náhradníci prihlasovali cez portál korona.gov.

Dobré ráno

Dobré ráno: V Rusku sa zdvihla protestná vlna. Má sa Kremeľ báť?

V sobotu sa chystajú ďalšie protesty.


Už ste čítali?