Prešli sme asi tri zastávky, ja som stál niekde uprostred, vedľa mňa akýsi vodič električky(čo vyplynulo z neskoršieho rozhovoru) a ešte som registroval jednu slečnu s malým psíkom v taške v náruči.
Keď sa na ďalšej zastávke otvorili dvere, hneď som si všimol muža na vozíčku. A pravdu povediac, bolo ťažké rozoznať, kde ma jednotlivé časti tela. Akonáhle ale ten zbadal v autobuse vodiča električky, okamžite sa rozosmial, zakričal naň aby ho upozornil, ako v tom dáždi a krátkom tričku neskutočne mokne a už aj obaja viedli spolu družnú debatu.
Zjavil sa šofér autobusu, vyklopil nástupnú plošinu a vozičkár si nastúpil. A to sa ešte ospravedlňoval cestujúcim, že sa im tam 'pcha' s vozíkom. Akonáhle sa dostal dovnútra, rozhliadol sa dookola - samozrejme všetci sme pozerali iba na neho - veselo sa usmial a všetkych pozdravil.
Pohral sa chvíľu so psíkom odvedľa, povyzvedal pár detailov od slečny, čo ho stále držala v náruči, rozosmial ju vetou, že on by sa jej do tej tašky, kde mala psíka, určite nevošiel a stále pritom viedol veselú debatu s vodičom električky. A ja som nechápal, ako sa može tak dobre poznať práve s vodičom električky - nevedel som si totiž predstaviť, ako s tým vozíkom do električky vôbec nastupuje.
Na ďalšej zastávke sa opäť objavil šofér, pripravil dráhu pre vozíček a muž si vycúval von - mimochodom opäť na dážď. Ešte poďakoval, opäť všetkým pozdravil, šofér ho milo potľapkal po pleci a viac som ho nevidel.
Za necelých päť minút dokázal tento "chorý" človek vyčarovať úsmev na tvárach minimálne polovičke ľudí v autobuse. Je zvláštne, že my, čo si hovoríme zdraví, to často nedokážeme ani v prítomnosti len jedinej osoby...
Zdroj perex foto:
